Helios Blog

Vo firme som v podstate nový. Okrem zaradenia sa do pracovného kolotoča denných povinností  patrí k dennému rituálu aj obed s kolegami – skvelá vec J. Od istého času chodím na obedy s kolegami pravidelne do jednej reštaurácie. Teda, musím sa priznať, že slovo „pravidelne“ donedávna ešte neplatilo, pretože v okolí kde pracujeme síce  je pár podnikov, kde sa dá najesť, ale kvalita nestála za nič.

Žiaľ, je to asi stále smutná slovenská realita v ktorej platí, že nájsť reštauráciu, kde si pochutíte na obyčajnom menu, je skutočne ťažké. Je skôr výnimkou, že vás z času na čas niečím príjemne prekvapia. Proste stále nie sme zvyknutí na to, aby nás  tzv. „menu reštaurácie“  dokázali prekvapiť každý deň. Iste, môžete  si objednať niečo gastronomicky výnimočné, výnimočne prepečené, výnimočne šťavnaté alebo svieže a farebné, ale zväčša to bude aj výnimočne drahé a počas obeda budete aj výnimočne dlho čakať... Aj my s kolegami patríme k ľuďom, ktorí majú na obed vyhradený istý čas a menu riešime maximálne jedným „gastráčom“ a ešte nejakými medenými.

Podnik, ktorý sa ale stal naším denným pravidlom nás všetkých skutočne prekvapil.  Je blízko firmy kde pracujeme , má pekné nové priestory, je tam príjemná a rýchla obsluha, nerobia problém s presunom stolov, keď si náhodou prisadnú kolegovia,  a čo je najdôležitejšie – majú tam skutočne skvelú kuchyňu. Ceny za menu sú síce o málo vyššie ako v „táckarňach“ do ktorých sme chodili, ale našťastie stále nám stačí „gastráč“ a nejaké tie drobné navyše.

Pred časom som zažil ešte jedno milé prekvapenie ktorému predchádzalo moje vlastné malé zahanbenie. Počas čakania na druhý  menu chod (myslím, že to bola nejaká treska s rozmarínom, s vínovou omáčkou a zemiakmi) som sa zapozeral za bar, kde stál čašník a niečo robil. Jedným prstom prechádzal po peknej farebnej obrazovke monitora, vyberal obrázky,  vyťukával bublinky a štvorčeky, šípkami sa pohyboval v rôznofarebnom menu, ťukal číslice a iné grafické symboly, až kým nestlačil zasa nejaké iné ikonky ktorými niečo potvrdil a z malej mašinky sa automaticky vytlačil bloček. Celé to trvalo len pár sekúnd a počas toho mi v hlave bežala myšlienka, že aké je to milé, šikovné a rýchle a aké by bolo skvelé, keby niečo podobné dokázal aj náš softvér. Keď sa  na stole objavil bloček v dolnej časti podpísaný názvom nášho produktu z našej vlastnej dielne, tak som zostal chvíľu zarazený, pýtajúc sa sám seba ako je možné, že nepoznám ani to, ako náš produkt vlastne vyzerá a ako funguje v praxi.

Musím sa priznať, že som sa sám pred sebou cítil kúsok trápne. Vzápätí  moje zahanbenie vykompenzoval úplne iný pocit. Cítil som sa hrdý na to, že som videl praktické využitie niečoho, čo je výsledkom práce mnohých ľudí, množstva času  a energie vynaloženej v našej firme na niečo, čo v praxi funguje prakticky v sekundách.

Teraz ma napadlo , že v podstate si to každý mohol vyskúšať aj sám. Stačilo iba využiť príležitosť a navštíviť nedávnu výstavu Danubius Gastro 2012.

PJ

Dlhšia verzia videa z Danubius Gastro 2012.

Malé, na prvý pohľad nerozpoznateľné rozdiely, ktoré môžete nájsť v obrázku, dobre ilustrujú to, čo sa udialo v našej firme. Produkty firmy Datalock tu zároveň sú aj nie sú. Presne ako na fotkách nášho šéfa - pána Langa.
Všetko v našej firme ostalo rovnaké  - tá istá adresa, to isté IČO, tí istí ľudia a tie isté produkty, ktoré už nesú ale nový názov - HELIOS. Toto pomenovanie zastrešuje celý produktový rad už existujúcich, ale aj tých nových, ešte len vyvíjaných softvérových riešení.

Ak chcete vedieť viac o tom, ako to celé prebehlo, pozrite si post: "Kam sa podel Datalock?"

MZ

Ďalšie vizuály, ktoré môžete nájsť aj v odborných periodikách:

Najskôr som myslel, že mi bude dlho trvať, kým naberiem inšpiráciu a odvahu napísať tretiu, poslednú časť série mojich príspevkov na blogu s názvom „Pekelne drahé ERP systémy“. Tento raz na tému systémov používaných v štátnom sektore. Ale stačilo si spomenúť na jednu vetu od nemenovaného šéfa IT, v nemenovanom štátnom subjekte a bolo. Hneď som sadol k počítaču a začal písať.

Ako v poriadnom americkom filme, aj tu sú len dve možnosti. Buď to bude slušné finále a zakončenie celej série, alebo to bude len odvar a bezzubá variácia o tom istom, čo už čitateľ / divák videl v predchádzajúcich dieloch. Keďže na dramatické vyvrcholenia nemám talent a nezáživnému koncu sa chcem vyhnúť, bude sa snažiť čo to dá. Aj keď ma asi niektorí kolegovia z brandže za to nebudú mať radi.

Tento príspevok totiž píšem ako daňový poplatník. Že ako to súvisí s nadpisom? Keďže robím v IT, živí ma predaj informačných systémov. A sem tam sa stretnem aj s tým, že medzi záujemcami o produkty sú aj subjekty verejnej alebo štátnej správy. A keď som minule písal, že rozdiel v prístupe k veci v komerčnej a štátnej správe je obrovský, tak teraz sa pokúsim vysvetliť prečo. Hnevá ma totiž to, ako často vidím plytvanie na strane tých, ktorí obstarávajú. Veď to platím zo svojich daní. A mimochodom, aj tie Vaše sa na to používajú.

Najskôr ale tá veta, na ktorú som si spomenul. Bol som vtedy na zoznamovacej návšteve vo väčšej organizácií, kde sedel veľmi pragmatický a realistický človek. Sedel tam už druhý rok. Presne toľko totiž ubehlo od posledných volieb, keď došlo k poslednej výmene vedenia. Ale to je tiež štandard.

Tá veta znela: "Nebol som tu, keď sa systém vyberal a nechcem tu byť, keď sa bude platiť."
Mňa tá veta dosť zarazila, ale už o malú chvíľu som si uvedomil, kde je problém. Asi aj kolega, s ktorým som tam bol, pretože sa nám stretli pohľady. Problém je v tom, že kým súkromná sféra si na všetky investície musí zarobiť, v štátnej správe sa investície plánujú ako peniaze minuté minulý rok krát koeficient. Keď sa štátu darí, je koeficient väčší ako 1, keď sa nedarí, tak je o niečo menší. Veľa rokov po sebe bolo plus, teraz pár rokov po sebe síce menšie mínus, ale celkovo výdavky stále rastú. Veď rozpočet znesie.

Vrátim sa ale k spomínanému pánovi. Keď sme začali totiž bližšie skúmať jeho postoj, tak sme pochopili podstatne viac. Predstavte si komerčnú firmu, ktorá na svoju prevádzku ERP systému s 20 užívateľmi dá 20.000 Euro. Niekomu sa to môže zdať veľa, niekomu málo. Ja hovorím, že na slušný štart to stačí. Ak by takáto firma prišla ku mne a povedala, že chce investovať 200.000 Euro, tak si myslím, že by som jej vedel postaviť naozaj veľmi slušné až nadštandardné riešenie. Predstavte si ale, že takáto firma príde a povie, že chce investovať 2 milióny Euro. Prvé čo ma napadne, že obchoduje s drogami alebo bielym mäsom. Ak to tak nebude, tak budem skúmať ďalej a ďalej. Jednoducho som asi príliš zvedavý a budem chcieť zistiť, aký biznis robí, ak si môže dovoliť tak drahý systém. Aj ja chcem totiž takú firmu! Alebo je pes zakopaný v tom, že to platí niekto iný?

A to je podľa môjho názoru tá správna odpoveď. Naozaj to platí niekto iný. Niekto, kto nemá meno a priezvisko. Je to štátny rozpočet. A musím uznať, že často skutočné účty za takéto investície platí a maskuje veľmi šikovne. Veď investíciu do ERP systému za 2 mil. Euro pre 20 užívateľov by nikto logicky neobhájil. To je 100 tisíc Euro na užívateľa. Ako sa to dá? Jednoducho.

Postup môže byť napríklad takýto:
1. Kto chce, ten si nájde iný subjekt štátnej správy s veľkými príjmami aj výdavkami (napríklad úplne fiktívne veľké ministerstvo). Ideálne taký, čo sedí na veľkej, ak nie najväčšej kope peňazí v štáte. Môže sa dokonca stať, že si ho vyhľadá priamo naše fiktívne veľké ministerstvo a dá ponuku na tento postup. Je na to vybavené argumentáciou o prínosoch, efektoch, úsporách.

2. Potom sa cez niektorú z existujúcich rámcových zmlúv spriazneného dodávateľa dohodne potrebné rozšírenie systému. V celkovom budgete nášho fiktívneho ministerstva sa takáto suma (našich teoretických 2 mil. Euro) ľahko stratí. Že kde je obstarávanie? Hahahaha. Netreba, ide o rozšírenie a autorské práva nepustia. Nikto iný ako vybraný dodávateľ to nemôže robiť. A použitý môže byť len ten jediný, štátom preferovaný, najlepší a najdokonalejší nemecký trojpísmenkový informačný systém.

3. Potrebné práce sa veľmi rýchlo zrealizujú. Práce preberá (rozumej formálne podpisuje) organizácia, ktorá takto získa nový systém. Všimnite si, že len preberá, ale neplatí. A tu je dokonca možné deklarovať „originálnu“ výhodnosť takéhoto postupu. Organizácia totiž nie je zaťažená žiadnymi investičnými nákladmi. Navonok možno dokonca vyčísliť aj úsporu. Veď sa vymenil pôvodný systém a ušetrilo sa. Pri zachovaní pôvodnej funkčnosti.

4. Keď sa tento postup naplno osvedčí, tak sa zlegalizuje. Aby sa to dalo obhájiť v prípade, že takéto nákupy presahujú zdravú mieru. Navrhne sa uzatvorenie priamej zmluvy s nemenovanou firmou na úrovni vlády.  A tá už bude platiť pre úplne všetky subjekty verejnej a štátnej správy. Aj pre tie, ktoré by sa radi tomuto vyhli, pretože vedia obstarať lacnejšie a morálne čistejšie.

Možný postupov je ale viac. Asi nikomu nie je podozrivé to, že kým v bežnej komerčnej zákazke sa o dodávku ERP systémov uchádza 10-15 dodávateľov, v štátnych zákazkách sa najčastejšie vyberá víťaz z jedného uchádzača. Ostatní nemajú záujem, lebo vedia pre koho a ako to je nachystané. Tak načo si robiť náklady.

No jasné, už to počujem tie komentáre, že síce o tom píšeme, ale keď takú zákazku dostaneme, tak sme ticho. Nedostaneme. Nemáme na to dosť drahé riešenia. Tie naše sú totiž len také lacné a obyčajné československé.

JR

Keď som prvý krát vo svojom príspevku písal o pekelne drahých informačných systémoch, nečakal som, že to zaujme toľko ľudí. Asi je to krízou a každý hľadá cestu ako ušetriť. Tak som sa rozhodol, že skúsim napísať voľné pokračovanie. Ale nebojte sa, už teraz sľubujem, že to bude mať len dve ďalšie časti (americké filmy síce moc nepozerám, ale vraj aj tam to takto robia).

To prvé pokračovanie práve čítate a bude venované tomu, ako zbytočne neprehnať a teda aj nepredražiť investície do informačných systémov v komerčnej sfére. Pokúsim sa poukázať na čo si dať pozor a ako sa nad investíciami do IS zamyslieť. Druhé pokračovanie bude venované štátnej správe. Bude neskôr, pretože na jeho písanie  potrebujem viac času a asi aj viac odvahy. Ak si hovoríte, že to predsa v komerčnej a štátnej sfére nemôže byť až také rozdielne, tak mi verte, že to tak je.  Možno to lepšie pochopíte, keď dočítate obidve časti  do konca.

Takže teraz skúsim vysvetliť základný princíp, ako to funguje v komerčnej sfére. Asi to nebude nič prekvapujúce, ale platí tu:
1.Každá firma si musí svoje fixné náklady zaplatiť z toho, čo zarobí.
2.Investícia by sa mala tiež časom vrátiť so ziskom.

Platia síce aj výnimky, ale to sú väčšinou firmy, ktorých podnikanie je až tak podnikavé, že  väčšina smrteľníkov takéto riziko nepodstúpi.

Vráťme sa ale do informatickej roviny. Jednou z chýb v komerčnej sfére je iný prístup k investíciám do systémov. V našej brandži ERP systémov to spôsobuje asi fakt, že sú vnímané ako nutné zlo, cez ktoré sa zabezpečuje hlavne legislatívne účtovníctvo. Tam totiž nájsť postup na to, aby si takáto investícia na seba zarobila, je ťažké až nemožné. Je to nutné skôr chápať ako určitý prvok fixnej dane za to, že firma funguje. A je tu legitímna aj prirodzená snaha hľadať lacné a jednoduché riešenia. Toto pravdepodobne musia pochopiť aj výrobcovia softvéru. Pretože keď to trochu preženiem, tak v účtovníctve a mzdách už asi nie je čo nové vymyslieť. Ak ste teda komerčný subjekt a toto je jediný cieľ použitia informačného systému, doplňte to počítačmi, kúpte nejaké sieťové komponenty, k tomu pár tlačiarní a máte hotovo. A ďalšiu časť tohto príspevku už nemusíte čítať. Iba ak by ste boli zvedaví, ako to skončí a na čo si dať pozor, keby ste chceli ísť ďalej.

Aj vás presviedča dodávateľ, že práve od neho dostanete technologicky najnovší, moderný, bezpečný, integrovaný, modulárny systém a v súlade s legislatívou? Stačí trochu pochodiť po stránkach jednotlivých výrobcov a rýchlo zistíte, že tieto frázy nájdete na každej z nich (bojím sa, že aj na tej našej www.helios.eu :-) ). Viete si predstaviť, že by niekto tvrdil niečo iné? Kúpili by ste si informačný systém, ktorý má už 20 rokov? Veď celý IT svet nás núti kupovať samé horúce novinky. Kto nemá najnovšie nahryznuté i-jablko, tak nie je in. Nemoderné je dokonca mať čo len o generáciu starší model.

A paradoxne v komerčnej sfére v oblasti ERP systémov to nemusí platiť. Dlhodobo udržiavané riešenia sú v tomto svete bežné a nebojím sa ich nazvať dobrou investíciou. Osobne poznám niekoľko domácich aj zahraničných firiem, ktoré 20 rokov používajú rovnaký informačný systém. Kde je podstata? Je v tom, že tieto firmy si pri svojom vzniku dobre vybrali. Kým stavali haly, sklady, výrobne prevádzky, tak potrebovali len legislatívne účtovníctvo a dozor nad nákladmi. Vedeli ale, že keď začnú vyrábať, tak systém ľahko rozšíria o výrobné moduly. Keď začnú predávať, budú rýchlo a ľahko vystavovať faktúry, evidovať sklady. Keď príjmu zamestnancov, nebude problém pridať komponenty na výpočet miezd, evidovať vzdelávanie ľudí. Keď príde kríza a bude potrebné pritlačiť na obchod, tak pripoja CRM systém. A keď bude potrebné krotiť náklady, tak doplnia analytický BI komponent. Keď firma narastie do väčších rozmerov, použijú workflow. Príkladov by som našiel veľa.

Čo z toho vyplýva? Pýtajte od svojho dodávateľa katalóg jeho doplnkových riešení. Neuspokojte sa s tým, že Vám predstaví 10 modulov o ktorých bude tvrdiť, že slúžia na všetko. Nechajte si niektoré riešenia aspoň krátko predstaviť. Inšpirujte sa v nich podľa svojich vlastných predstáv, kam chce vaša firma smerovať. Keď budete o nich diskutovať, možno potom ľahko odhalíte, že  ponúka len krabicové riešenie a pri každej zmene u Vás vo firme budete hľadať nový a nový systém. To vyžaduje zmeny, školenia, prevody údajov ... a to nebýva zadarmo. A podľa mňa to už potom nie je investícia, to je plytvanie peňazí a  k tomu riadna strata času.  Napadlo ma ale ešte jedno riešenie. Veď sa dá nakúpiť každá časť niekde inde a potom to pospájať. Je to pravda. Ak to raz skúsite, asi rýchlo zistíte, že to až také jednoduché nie je a sú s tým spojené aj veľké riziká. Ak sa to práve Vám podarilo, budem rád, ak sa z tejto oblasti s nami o svoje skúsenosti podelíte.

A čo na záver? Jeden zážitok. Nedávno nás jeden z potencionálnych zákazníkov oslovil s tým, že si chce vykalkulovať návratnosť investície do informačného systému. Bolo to niečo neobvyklé. Teraz s ním diskutujeme o našom katalógu riešení, kde sa spoločne zamýšľame, čo z neho mu ušetrí jeho náklady alebo pomôže ľahšie získať nové zákazky. Ešte nie je náš klient (verím, že ním raz bude), ale je to významný signál, že zákazníci práve týmto smerom konečne uvažujú.

JR